Hudobná akadémia o.z.
Karpatská 2
811 05 Bratislava

tel.: 0911 111 717

Otváracie hodiny kancelárie
Po - Pia: 14:00 - 19:00
Kancelária sa nachádza na druhom poschodí
v budove bývalého kina YMCA.

 
Hrdinovia šiestich strún. 1. Jazz.
Napísal Mgr. Miroslav Záhradník   
Image Synonymom populárnej hudby 20. storočia možno bez pochýb označiť jej najpopulárnejší nástroj - gitaru.  Blues, jazz, folk, country, rock and roll, rock, heavy metal atď., prešli svojim zložitým vnútorným vývojom.
Popularita gitary vyplývajúca z jej ľahkej dostupnosti pre hudobníkov priamo vplývala na vývoj jednotlivých hudobných žánrov.
Pohľadom na najvýznamnejších gitaristov, ktorí sa významnou mierou pričinili o súčasný status popularity tohto nástroja si predstavíme priebeh diania v dvoch historicky najvýznamnejších prúdoch vývoja populárnej hudby -v jazze a v blues-rocku.


Lutna ako predchodkyňa gitary spĺňala v minulosti rovnakú úlohu, akej sa dostalo aj najpopulárnejšiemu nástroju 20. storočia - sprevádzať speváka svojimi akordickými či melodickými postupmi. Ak odhliadneme od funkcie gitary ako koncertného nástroja vážnej hudby, stáva sa gitara v rukách širokých más hudobníkov nástrojom schopným vyjadriť tie najintímnešie i najemotívnejšie hudobné prejavy.
Je prakticky nemožné zahrnúť do tohto prehľadu všetky hudobné žánre populárnej hudby a ich významných predstaviteľov. Z historického pohľadu vývoja gitarovej hry sa však zameriame na dve najprogresívnejšie oblasti - jazz a rock.

O emancipáciu gitary ako sólového nástroja sa postaralo niekoľko významných postáv. V ranom období jazzu, v období swingových orchestrov 30-tych rokov spĺňala gitara úlohu sprievodného nástroja, ktorá ešte v skoršom období prináležala hlasnejšiemu banju. Spolu s bicími nástrojmi, kontrabasom, prípadne klavírom začala gitara tvoriť významnú úlohu vo swingujúcej rytmickej sekcii orchestrov i menších komb. Jeden z najznámejších sprievodných gitaristov bol Freddie Green, hrajúci v orchestri Counta Basieho.

Image
(obr. Freddie Green)

Ešte v období swingu sa o presadenie sólovej gitarovej hry virtuóznym spôsobom postaral belgičan Django Reinhardt, ktorý v spolupráci s huslistom Stephane Grappelim, vytvoril jeden z najznámejších swingových súborov predvojnovej Európy – Hot Club De France.Pendtantom tejto dvojice boli za oceánom gitarista Eddie Lang a huslista Joe Venuti.

ImageImage
(obr. Django Reinhardt, Eddie Lang)

Najzávažnejším problémom zrovnoprávnenia gitary s inými sólovými nástrojmi v jazzových orchestroch bola jej nedostatočná hlasitosť na to, aby mohla súperiť s dravými dychovými nástrojmi. Vyriešenie tohto problému priniesla elektrifikácia nástroja, ktorá sa po viac či menej úspešných pokusoch v 30-tych rokoch, zhmotnila v osobe priekopníka hry na elektrickú gitaru – Charlie Christiana. Začiatkom 40-tych rokov bol významnou postavou sextetu Bennyho Goodmana. Charlie Christian svojou elektrifikovanou gitarou dokázal s nadhľadom udivovať tých najväčších sólistov svojej doby a stal sa vzorom pre nasledujúce generácie jazzových gitaristov.

Image
(obr. Charlie Christian)

Elektrická gitara sa tak definitívne etablovala do pozície sólového nástroja, schopného konkurovať pohyblivým trúbkám a saxofónom, príp. klavíru. Z Christianovych prelomových nahrávok štýlovo spadajúcich do prechodu medzi swingom a bebopom, priamo čerpala generácia gitaristov 50-tych rokov. Predčasná Christianova smrť v roku 1942 totiž oneskorila zrovnoprávnenie sólovej gitary medzi bopermi.

Koncom 40-tych rokov sa do povedomia bebopovej scény dostáva Barney Kessel, štýlovo vychádzajúci z Christiana a absorbujúci štýlové a artikulačné zvyklosti bopových hudobníkov. Gitara v tomto období spĺňala najmä funkciu sprievodného nástroja s úlohou vyhrávania krátkych vypísaných fráz v unisone so sólistami, s priestorom na krátke sólo. V priebehu niekoľkých rokov sa Kesselov gitarový štýl vyprofiloval do syntézy dlhých parkerovských bopových riffov a christianovského výrazu.

Image
(obr. Barney Kessel)

Pozícia gitary ako bopového nástroja sa však ustálila až s nástupom ďalších veľkých osobností tohto štýlu v priebehu 50-tych rokov. Medzi najvýznamnejších patrili Ed Bickert, Johnny Smith, Tal Farlow, Kenny Burrell, Herb Ellis, Jim Hall, Jimmy Raney, Grant Green, Wes Montgomery, Howard Roberts, Toots Thielemans... Každý z týchto gitaristov určitou mierou prispeli do vývoja jazzového gitarového štýlu. Kenny Burrell, ktorý gitarovému frázovaniu pridal zemité bluesové cítenie, založil ako prvý tradíciu jazzovej gitarovej hry v triu, s kontrabasom a bicími. Toto obsadenie gitare vyhovuje lepšie ako v spoločnej zostave s klavírom.

Image
(obr. Kenny Burrell)

Obidva nástroje sú totiž schopné ako melodickej, tak i harmonickej hry a v spoločnom obsadení sa navzájom obmedzujú.

Jim Hall, verný princípu westcoastového intelektuálneho smerovania jazzu, využil všetky harmonické možnosti nástroja v spojení s jeho typickou kantilénovou melodikou.

Strhujúco swingujúci Tal Farlow, Jimmy Raney, Herb Ellis... sa pričinili o smerovanie moderného mainstreamu.

Image  Image
(obr. Jim Hall, Tal Farlow)


Výnimočnou postavou bol o niečo mladší Wes Montgomery, ktorý vytvoril svoj typický štýl hrania sól v oktávach a akordoch. Jeho mäkký zamatový tón gitary vychádzal z brnkania tónov palcom, ktorým stíhal vyhrať aj neuveriteľne rýchle bopové frázy. Stal sa synonymom pre modernú jazzovú gitarovú hru.

Image
(obr. Wes Montgomery)

V 60-tych rokoch sa na jazzovej gitarovej scéne objavili ďalšie významné osobnosti. Grant Green sa postaral o spojenie jazzu a funku. Joe Pass sa stal majstrom v hre bez sprievodu kapely.

Image Image
(obr.  Grant Green, Joe Pass)


Priami nasledovníci Wesa Montgomeryho - George Benson a Pat Martino priviedli bopovú gitarovú techniku na pokraj možností. Benson v 70-tych rokoch ako jeden z prvých jazzových gitaristov dokázal úspešne spojiť svoj štýl s prvkami popu. Jeho album Breezin´ (1976) zaznamenal viac ako milión predaných kusov.

Pat Martino vychádzajúci tiež z bopu, spojil svoj výraz s jazzrockom. Jeho vplyvu na vývoj modernej gitarovej hry zabránila v 80-tych rokoch ťažká choroba, ktorá ho takmer na desať rokov vyradila z aktuálneho diania.

Image Image
(obr. George Benson, Pat Martino)


Dianie na jazzovej scéne 70-tych rokov je spojené s boomom jazzrocku. Jazzrockoví gitaristi sa nechávali inšpirovať dravosťou rockovej hudby konca 60-tych rokov, ale aj zvukovou modernosťou Milesa Davisa a Johna Coltranea. Hlavnými postavami tohto diania, ktorí okrem fúzie rôznorodých prvkov vniesli do gitarovej hry aj prvky virtuóznej techniky boli Larry Coryell, John McLauglin, John Abercrombie, Al DiMeola a Allan Holdsworth.

ImageImageImage
(obr. Larry Coryell, John McLauglin, Al diMeola)

Holdsworth začiakom 70-tych rokov vyvinul neuveriteľne rýchlu a plynulú legátovú techniku gitarovej hry, ktorou ovplyvnil všetkých rockových rýchlogitaristov 80-tych rokov.

Image
(obr. Allan Holdsworth)

80-te roky sa nesú v prichádzajúcom znamení postmodernej koncepcie štýlových prienikov. Okrem najvýznamnejších a najuznávanejších postáv Pata Methenyho, Johna Scofielda a Billa Frisella, k výnimočným postavám jazzovej gitary patrí Mike Stern, ktorý svoj výraz postavil na spojení rockového citu a bebopovej techniky

Image
(obr. Pat Metheny)

ImageImageImage
(obr. John Scofield, Bill Frisell, Mike Stern)

V 90-tych rokoch k výrazným postavám fúzie jazzu a rocku patria Scott Henderson, Frank Gambale, Michael Shrieve, či nadčasoví David Fiuczynski a Wolfgang Muthspiel. V neo-bopovom štýlovom návrate vynikajú Russell Malone, Jimmy Bruno, Mark Whitfield, Ron Affif, Rudy Linka... Odkaz Djanga Reinhardta napĺňajú Európania Bireli Lagrene, Stochelo Rosenberg, Christian Escoude, Philip Catherine...

ImageImageImage
(obr. Scott Henderson, David Fiuczynski, Wolfgang Muthspiel)

pokračovanie... 2. diel. Blues a rock.

Miroslav Zahradník



Odporučte stránku ostatným užívateľom
Del.icio.us!Google!StumbleUpon!Yahoo!