6. ročník jazzového festivalu v Brne ma okamžite upútal bohatým programom. Bolo mi jasné, že pri tom chcem byť a všetko to vidieť a hlavne počuť. Silné mená ako Dave Douglas a Victor Bailey, boli velmi pútavé, ale program tiež obsahoval chuťovky ako sólové vystúpenie francúzkeho gitaristu Sylvaina Luca či skvelý česko – poľský kvartet Jaromíra Honzáka. Samozrejme nemôžem zabudnúť na mladú českú skupinu Nuo.

Úvodný deň festivalu bol zaujmavý už svojou dramaturgiou. Vystúpili Jaromír Honzák kvartet a Dave Douglas „keystone sextet“ a každé z týchto vystúpení reprezentovalo jazz svojho kontinentu. Jednoducho to bol večer európskeho a amerického jazzu.

Stredu otváral koncertom Jaromír Honzák Quartet. Velmi intímne predstavenie si priam pýtalo úplnú poslucháčsku koncentráciu, za čo však ponúklo veľmi osobný zážitok. Kompozície vzbudzovali pocity, ktorým zrejme najlepšie porozumejú, tak ako napríklad Svěrákovým filmom, ľudia vyrastajúci v našich končinách. Inými slovami jazz, v ktorom je cítiť silné puto ku krajine pôvodu.

Dve otázky pre Jaromíra Honzáka:

Akým spôsobom tvoríte? Dostávajú od Vás muzikanti partitúru?
Muzikanti dostávajú štandardný jazzový zápis, dá sa povedať. To znamená téma skladby, zapísané akordy harmónia ... a všetko ostatné už je vlastne jedno.

Je téma skladby zapísaná striktne, alebo voľne?
Väčšinou striktne. Ale samozrejme - napriek tomu, že ten zápis je striktný a konkrétny (téma je zapísaná, proste noty - hodnoty a harmónia je daná), keby prišli iní muzikanti, tak tá skladba bude znieť úplne inak. A to čo sme dnes hrali je vlastne výsledok tejto konštelácie týchto ľudí. Preto to hrám s týmito hudobníkmi pretože tí vedia zahrať tak, aby moja predstava bola naplnená. To vlastne vidím ja sám, pretože ich vlastný interpretačný vklad prekoná moje pôvodné predstavy.

David Dorůžka, gitarista Honzákovho kvarteta

Čím si myslíš, že je gitara ako nástroj špecifická?
Technikou hry a zvukom.

Na rozdiel od saxofónu. Ja osobne „závidím“ dychovým nástrojom, že im tón znie toľko koľko majú dychu...
U gitary človek môže hrať viac tónov naraz a pritom stále tvorí tón oboma rukami. To je niečo medzi, ako napríklad u klávesových nástrojov kde človek tvorí tón len jednou rukou, kdežto u gitary tvorí oboma rukami ale nie dychom. Je to zároveň harmonický nástroj ale tiež nástroj kde tvorba tónu môže byť viac kontrolovaná ako u klávesových nástrojov.

Ja vnímam ako výhodu to, že na gitare môžeme po hmatníku posúvať hmaty a prstoklady...
...no ale to už je vedľajšie! To už je len o tom ako sa to kto naučí. To môže saxofonista tiež, lenže je to ťažšie. Je to viac nevýhoda ako výhoda, pretože tým čo sú leniví to zjednoduší prácu a tým čo chcú niečo vedieť, pre tých to nehrá rolu. A skôr naopak je to veľmi jednoduché a tak musia hľadať niečo iné. 

Dave Douglas a jeho Keystone sextet silne kontrastoval s vystúpením Honzákovho kvarteta. Keystone nás od začiatku až do konca držal v napätí svojou neutíchajúcou energiou. Veľká časť koncertu bola spätá s nemým filmom, ktorý bol videoproekciou premietaný divákom priamo na pódiu. Douglas mal hneď vedľa svojho odposluchu malý televízor, kde film sledoval a tak mohol riadiť kapelu. Zaujmavé bolo aj obsadenie sexteta, inak bežné jazzové obsadenie (trúbka, saxofón, fender piano, kontrabas a bicie) veľmi dobre dopĺňal aj DJ. Mladý saxofonista Marcus Strickland bol pre mňa jedným z prekvapení celého festivalu.

Štvrtok:

I druhý deň festivalu bol kontrastne ladený. Prvé vystúpenie patrilo francúzskemu gitaristovi Sylvainovi Lucovi. Sólový koncert som očakával s napätím a mal som z neho skvelý zážitok. Sylvain Luc je gitarista ktorý s ľahkosťou dokáže zaujať a udržať pozornosť poslucháčov. Jeho vystúpenie bolo príjemné. Sylvain sedel uprostred pódia na barovej stoličke a zvuk jeho nástroja vyplnil celú sálu. Intímnu atmosféru sem-tam vyplnil nenúteným humorom, napríklad keď si brnkátko pred skladbou odkladal do úst a tváril sa, že ho prehltol. O Sylvain Lucovi je známe, že hrá na gitary značky Godin. V Brne mal so sebou dve, jednu s nylonovými strunami a druhú s kovovými. Bolo zaujmavé sledovať, aké zvuky z tých nástrojov dokáže vytiahnuť.

Štvrtok patril tiež vystúpeniu slovenskej skupiny Deep´nSpace ktorú vedie jeden z našich popredných basgitaristov (kontrabasistov) Juraj Griglák. Deep´nSpace prišli v obsadení klavír, vibrafón, gitara, basgitara, bicie a dvaja speváci. Spojenie Sylvaina Luca a Deep´nSpace v jeden deň bolo po dramaturgickej stránke neobvyklé. Kontrastne s Lucovým intímnym vystúpením hrali Deep´nSpace viac komerčne ladené pesničky. Aj napriek výborným inštrumentálnym výkonom považujem toto vystúpenie za faux pas. Koncert tohoto zamerania by som si vedel predstaviť skôr na inak ladenom podujatí.

Piatok:

Dve české zoskupenia - skupiny Limbo a Nuo - ovládli pódium v piatok. Prvá z nich sa venuje prístupu, ktorému mnohí hovoria free jazz. V prípade skupiny Limbo to znamenalo, že aj ked časť z toho čo sme počuli, bolo vopred určené, výsledný tvar kompozícií bol tvorený prevažne súhrou okolností priamo na pódiu. Druhá skjupina - Nuo - mala z predchádzajúcim vystúpením niečo spoločného: saxofonistu. Avšak narozdiel od koncertu kapely Limbo hrali viacej ucelené kompozície. Tento „malý bigband“ bol vskutku príjemným zažitkom. Spojenie mnohých hudobných nástrojov s elektronikou, prechádzajúc viacerými hudobnými štýlmi, je náročné rozhodnutie. Ale v  prípade Nuo to spolu veľmi dobre funguje.

Sobota:

Predposledný deň patril človeku menom Victor Bailey. Na programe popoludní bola Victorova masterclass a večer vystúpenie jeho kapely. Victor si na svoje turné vždy rád zoberie spoluhráča, ktorého meno je v jazzovom svete rovnako známe ako jeho. Na tomto turné to bol Lenny White, bubeník, ktorý stál pri zdrode fusion a stal sa jedným z otcov - zakladateľov tohto hudobného žánru. Masterclass - teda lekcia bassgitary priamo od Victora Baileyho - bola veľkým lákadlom. Možno aj preto, že vstup bol voľný. Keďže Victor je muzikant a nie učiteľ, lekcia basgitary sa zmenila napríjemné stretnutie s milým človekom, ktorý nám hral na svojom nástroji a snažil sa čo najlepšie odpovedať na každú našu otázku. Kedže na basgitaru nehrám, mal som z toho väčší úžitok, ako keby tam necelé dve hodiny rozoberal techniku hry sa nástroj. Je krásne za hudbou spoznať človeka. Ked večer vystúpil na pódium, už to nebol len ďalší z interpretov festivalu. Bol to Victor Bailey – muzikant, ktorý mi po jeho masterclass pred odchodom podal ruku a povedal: „Ďakujem ti, že si prišiel.“

Victor Bailey vlastnými slovami:

„Hovorili mi, že toto je škola klasickej hudby. (masterclass sa konala na JAMU - pozn.aut.) Je tu zrejme viac hráčov na kontrabas. Oni mi dovolia hrať elektrickú basu v klasickej škole? Vy ľudkovia ste mladí, elektrická basa je pre Vás akceptovateľný nástroj. Ja mám 47, to znamená že som začal hrať v 70-tych rokoch. Vtedy ľudia mali mnoho otázok. Basgitaru nepovažovali za skutočný nástroj. A aj po takých pánoch ako Stanley Clarke, alebo Jaco Pastorius, keď som nastúpil na Berklee v 1979-tom, mal som učiteľa ktorý mi hovoril: Ty nemôžeš hrať jazz na tomto...“

„Ja nie som pravý človek pre tieto kliniky, necvičím sólo skladby, neukazujem triky. Vždy hovorím „make some music happen“. Podľa môjho názoru budem oveľa viac zaujímavý, keď sa prídete pozrieť ako hrám s kapelou a budete cítiť hudbu. Iní páni hrajú tak, že nemôžete veriť veciam čo robia a budete vravieť „videl si to?!“ Som muzikant ktorého ste neprišli vidieť, ale počuť a cítiť! To je veľký rozdiel.“

„Začal som hrať na Vianoce 1975. Najskôr som hral na bicie a hral som v kapele. Ale potom chalan čo hral basu odišiel zo skupiny, že už nechce hrať. Na okolí bol už len jeden muzikant a ten hral na bicie a už tam nebol nikto kto by hral basu. Tak som povedal „ok I´ll play the bass“. V ten prvý deň som hral na basu lepšie ako som kedy hral na bicích. Môj otec, skvelý muzikant, vtedy zišiel dole schodmi kde som hrával s mojimi priateľmi. Otec tam nikdy nechodil. Ale vtedy, keď som hral prvýkrát na basu, prišiel a vraví: ty by si mal byť basák.“

Nedeľa:

Záverečný deň festivalu sa konal v priestoroch Janáčkovho divadla. Z bohatéto programu Jazz Festu 07 už zostali len dve vystúpenia. Dan Bárta a Robert Balzar trio otvorili večer nad moje očakávania. Prekvapením pre mňa bolo, ako Bártovi toto komorné obsadenie veľmi sedí a s priestorom, ktorý mu poskytuje, výborne narába. Jeho spev je osobitý a úprimný. Balcarove trio mu hrá podporný sprievod. Aranžmá skladieb je pevné, Bártove improvizácie vopred štrukturované, no napriek tomu je ich hudba príkladom toho, ako značne hudbu utvára osobnostný vklad. Dan Bárta sa vie do skladieb hlboko ponoriť, jeho skvelé frázovanie a intonácia sú prostriedkom k zážitku, ktorý prerastá hranice krajiny.



Eddie Palmieri Afro-Caribbean Jazz All Stars boli pre mňa neznámi. O to viac som sa tešil, keď som si uvedomil, že to čo počujem je najlepšie latino, aké som kedy zažil. V obsadení klavír, trúbka, saxofón, kontrabas a s dvoma perkusionistami to bola karibská hudba tak, ako som si ju vždy predstavoval. Počas štvrtej skladby, ktorú hrali v našťavenej tanečnej nálade, som si hovoril, že by som si už rád vypočul aj pomalú baladu a že mi to asi títo chalpci nezahrajú. Mýlil som sa. Palmieri zahral dve bolerá v užšom obsadení. Na pódiu zostal len on za klavírom, kontrabas a trúbka. To už som fotografoval na pódiu a mal som možnosť byť velmi blízko. Sledoval som ostatných spoluhráčov ako v zákulisí pozorne počúvajú. Eddie Palmieri a jeho skupina boli nevšedným zážitkom pre mňa a súdiac podľa potlesku aj pre divákov.



JazzFestBrno 07 boli pre mňa skutočné jazzové dni. Už teraz som napätý, čo prinesie ten nasledujúci.

---

Odporučte stránku ostatným užívateľom